Reformácia
Reformácia (z lat. obnovenie, pretvorenie) bolo rozsiahle hnutie, ktoré sa začalo v 16. storočí a prakticky pokračuje až dodnes ako snaha reformovať Katolícku cirkev. V bežnom historickom význame ide o fenomén smerujúci k náprave chýb, ktoré vznikli v rámci rímskokatolíckej cirkvi a jej vplyvu na politický a kultúrny život Západnej Európy. Cieľom reformátorov je návrat k normatívnosti biblickej pravdy, odstránenie deformácií v katol. cirkvi a skvalitnenie jej činnosti. Reformácia je kritikou náboženského formalizmu, bujnenia kultúrnych nánosov v cirkvi a vyznačuje sa systematickou snahou odstrániť z náboženského učenia špekulatívne nánosy. Kritika reformátorov sa zameriava na momentálny úpadok cirkvi ale aj na dlhodobé chyby v jej vývoji, ktoré vznikali už v začiatkoch stredoveku a ktorých nahromaďovanie trvalo až do jeho neskorých fáz.Príčiny reformácie sú dvojaké. Rozlišujeme cirkevné príčiny a politicko-sociálne príčiny.
Medzi cirkevné príčiny zaraďujeme:
márnivosť, materializmus a svetskosť, či niekedy až nehodnosť renesančných pápežov
narušená cirkevná disciplína kléru
kupovanie biskupských úradov nevysvätenými šľachticmi; zápasy o investitúru
nízka kultúrna a vzdelanostná úroveň nižšieho kňazstva
neporiadok v kláštoroch, úpadok ich významu, morálky a disciplíny rehoľníkov
zneužívanie odpustkov na obchod (z odpustkov bola krytá časť štátneho rozpočtu v jednotlivých krajinách)
falšovanie odpustkových búl, krádeže a podvody odpustkových komisárov
korupcia v Západnej cirkvi
časté obmedzovanie inštitútu pápežstva na materiálnu a politickú sféru (veľká moc Ríma nad Európou)
Medzi politicko-sociálne príčiny zaraďujeme:
oslobodenie od platenia daní pre kláštory, čo sa mestám javilo ako nespravodlivé hospodárske zvýhodňovanie
snaha miest zbaviť sa závislosti na svetských a duchovných zemepánoch
početné konflikty a boje, ktoré si vyžadovali financie
strata vojenského významu rytierov a nižšej šľachty
všeobecná korupcia. Prvá etapa reformácie začala teológom Martinom Lutherom a jeho 95 tézami, ktoré 31. októbra 1517 osobne pribil na dvere chrámu vo Wittenbergu. Tézy kritizovali odpustky a v podstate sa dotýkali všetkých kritických bodov, o ktoré sa neskôr počas celej reformácie zápasilo. Cieľom téz bolo vyprovokovať akademickú diskusiu. Myšlienky vzbudili pozornosť aj u ostatného obyvateľstva. Martin Luther bol autoritou miestnej Univerzity vo Wittenbergu. Rím aj z tohto dôvodu nemohol danú situáciu ignorovať. Rím označil Lutherove učenie za kacírske. V prestížnej rozprave so svojím protivníkom, kresťanským teológom Johannesom Eckom v Lipsku v roku 1519, Luther zavrhuje učenie o pápežskej neomylnosti a neomylnosti pápežských koncilov. Pápež Lev X. vydáva v 15. júna 1520 bulu Exsurge Domine, v ktorej hrozí Lutherovi kliatbou. Luther naďalej prehlbuje svoje učenie a šíri svoje myšlienky vydávaním nových spisov. Tie sú verejne pálené, na čo Luther reaguje spálením pápežskej buly. Pápež vydáva 3. januára 1521 novú bulu Decet Romanum Pontificem, ktorou nariaďuje exkomunikáciu. V roku 1521 je Luther predvolaný na ríšsky snem vo Wormse. Ani tam neodvolá svoje učenie a nemecký cisár Karol V. vydáva Wormský edikt, ktorým potvrdzuje kliatbu zo strany Ríma a Lutherovo učenie je zakázané. Saský kurfirst Fridrich III. Múdry, ktorý je Lutherovým ochrancom, inscenuje Lutherov únos a nechá ho v tajnosti previesť na hrad Wartburg, kde reformátor prebýva v rokoch 1521 – 1522. Luther počas pobytu na Wartburgu prekladá do nemčiny Bibliu, ktorá bola nemecky hovoriacemu obyvateľstvu dovtedy nedostupná.
Nemci prechádzajú húfne na novú vieru. Začína sa objavovať nespokojnosť proti omši a celibátu. Mnísi a mníšky opúšťajú kláštory. Dňa 25. decembra 1521 je v mestskom chráme vo Wittenbergu prvýkrát prisluhovaná Večera Pánova evanjelickým spôsobom. Philipp Melanchthon vydáva systematické dielo Locci communes rerum Theologicarum.